Post Covid Príhodka #5 - Hospitalizácia - Covid oddelenie

Autor: Igor Bilák | 8.6.2021 o 12:40 | (upravené 8.6.2021 o 14:21) Karma článku: 6,54 | Prečítané:  1577x

11. deň domáceho boja s Covidom sme sa rozhodli navštíviť covid ambulanciu v prešovskej nemocnici. Bral som to ako konzultáciu a vôbec som netušil, že v tej nemocnici nakoniec strávim najbližších 63 dní.

Covid oddelenie vybudovali v pavilóne geriatrie, kde zabrali asi štyri poschodia. Vybrali sme sa tam niekedy okolo obeda. Nasledovali sme značenie šípkami a už nájsť správny zadný vchod do budovy bola dosť výzva. Potom malé bludisko schodíšť a výťah a na 4. poschodí sme našli ambulanciu. Doktor podebatoval s Vierkou, trochu aj somnou, je možné že aj popočúval, ale dôležitý bol záver: “príďte po štvrtej, príde röntgenista”. Tak sme sa vrátili domov. Našich 56 schodov z ulice k bytu som ako tak vyšiel. Oddýchol som na poslednom medziposchodí. Vierka mi neskôr povedala, že bola prekvapená, ako som ešte toto zvládol. Doma som si rovno ľahol na posteľ a oddychoval. 

Možno som aj zdriemol, ale pamätám si, ako zrazu prišiel Tomi, že je čas ísť. Bolo čosi pred štvrtou. Tak sme znova vyrazili do nemocnice. Tentokrát sme už neblúdili, no doktor bol niekde na oddelení, tak sme čakali na chodbe. Prišiel ďalší pacient a ďalší spoluobčan s viacpočetným doprovodom, robili na chodbe dosť rozruch. Mne nebolo veľmi dobre a ani “röntgenista” nechodil. Veď po štvrtej je napríklad aj o pol šiestej. Potom sa zjavil, vytiahol na chodbu pojazdný RTG a vybral sa kamsi po izbách. Ani neviem, či som tam čakal zo dve hodiny. No konečne som sa dočkal. RTG pľúc urobili tým pojazdným röntgenom, ja som stál pri takej platni na stojane. Potom sa objavil aj doktor, dokonca asi aj dvaja, či traja a išli sme do ambulancie. Ešte mi vo vedľajšej miestnosti aj natočili EKG a samozrejme znova popočúvali, podebatovali…

Tu dám malú vsuvku do jesene - v novembri som si zlomil kľúčnu kosť a prišiel som na traumatológiu. Samozrejme ma poslali na RTG a tam mi zrazu robili dva snímky. Pri prvom sa mi zdalo, že dokonca chlapík povedal niečo ako, že najprv urobí RTG pľúc, ale nevenoval som tomu pozornosť. A druhý snímok bol výrez, detail na oblasť ľavej kľúčnej kosti. Takto to bolo aj potom napálené na CD, pripadalo mi to divné a doteraz neviem, či to je nejaký štandardný postup alebo náhoda. Tieto snímky sú digitálne a ostávajú v nemocničnom systéme.

Vrátim sa do ambulancie - doktor podľa rodného čísla našiel ten novembrový snímok zdravých pľúc a porovnal ho s aktuálnym snímkom a výsledok covidu bol jasný - obojstranný zápal pľúc.  V podstate sa to dalo čakať a vedeli sme, že dýchanie je sťažené, no tu sme videli rozsah. Nie že by som ja tým obrázkom rozumel, ale oni si dokázali tie biele plochy vysvetliť. Prišla na rad krátka debata, kde chvíľu uvažovali, že ma pošlú domov pokračovať v liečbe, ale tak si povedali, že sa môžem vrátiť o pár dní v horšom stave a že asi bude múdrejšie, nech rovno ostanem (saturácia bola 86% - edit. - vraj zlým meraním, reálne 93%). Veď mi obratom z domu prinesú nejaké veci (dostali sa ku mne, bolo asi pol deviatej). Úprimne - nebol som na to veľmi pripravený, že ostanem v nemocnici, ale čo už.

Tak sme sa teda vybrali na siedme poschodie, kde ma zaviedli do izby s dvoma posteľami a kúpeľkou so záchodom. Bol som tam sám. Týmto začala ďalšia etapa liečenia. 


Táto posteľ sa stala mojim útočiskom na najbližších osem dní. Ešte som vládal chodiť, tak som zašiel na záchod a do kúpeľne. Jedlo mi dali na malý stôl, ku ktorému som si sadol. Dokonca podľa počasia som bol dva tri krát aj na balkóne.

 

Toto je výhľad z postele. K budove starej hvezdárne v bývalej vodárenskej veži ma viažu staré spomienky, bolo príjemné na ňu pozerať. Veď čo iné zrazu s toľkým časom. Vedľa vidno tzv. monoblok, kde som bol v jeseni na traumatológii. Z balkóna je širší pohľad od Eperie na Sekčove na ľavej strane až po novú hvezdáreň s planetáriom dole vpravo.Čo sa týka liečenia, tak nemocničný prístup a možnosti sú samozrejme iné ako doma. V momente napichli žilu, dali kanylu a zaviedli infúzie. Taktiež cez to aplikovali antibiotiká rovno do žily. Na druhý deň mi doniesli hadičky a začali aplikovať kyslík. Dokonca prišiel aj pán farár otec Martin. Tak som si povedal že na pomazanie je snáď ešte skoro ale dať si spolu jeden otčenáš nezaškodí. Príjemne sme si chvíľu vždy pokecali aj ďalšie dni, keď sa zastavil. Zvyknúť si a spoznať personál bolo ťažšie. Mnohí chodili v skafandroch ako Michelin. Niektorí vyzerali menej chránení, no mnohí boli po očkovaní, alebo už covid prekonali. Podobne sa striedali aj lekári, často sa objavil niekto nový. Základné pravidlo rozoznávanie lekárov bol fonendoskop na krku, ale aj to neplatilo na 100%. Máloktorý prišiel a začal predstavením - ja som doktor XY… Niektorých som sa stihol opýtať na meno, prípadne som sa opýtal neskôr sestričky, ale generálne som v tom mal veľký chaos. Celé si to žilo svojim životom a ja som len kukal jak Alenka v krajine zázrakov. Len z poznámok vidím, že mi sem tam vybehla teplota, bral som pár tabletkových liekov a pomerne veľa infúzií - Metamizol, vitamín C, nejaké ACC (asi acidum ascorbicum), CaCl, Novalgin, Taximid, Oxantyl, Vancomycin, Dithiaden a to isto nie je všetko. 

 

Začali mi pichať do brucha Fraxiparine. Bral som kvapky Vigantol a Hylak. Na teplotu či bolesti som bral Medipyrin. Podporný liek Zinkorot. Dokonca mi šupli do žily pár krát aj Hydrokotizón. Kyslík som dýchal hadičkou v nejakých intervaloch, väčšinou tak hodinu alebo dve, ale aj tri štyri krát denne. Asi ako koho napadlo. Saturácia občas klesla aj na 90%, alebo menej. V dobrom stave bola 93%, no v zlom mám poznačené aj 84%. Čítam si spätne komunikáciu s Maťom a Vierkou. Písali sme si správy iMessage a Messenger. S Vierkou sme si aj večer zavolali, ale používal som sluchátka a najradšej viac počúval a menej hovoril. Na viac som už nemal veľa energie nazvyš. Na prelome mesiacov som dokonca ešte zvládal na diaľku dozrieť na nejaké veci v práci, ale postupne som tieto aktivity musel obmedziť. Maily som prestal zvládať a v podstate som vypustil všetky ostatné komunikačné kanály či aplikácie. Darilo sa nám držať pozitívneho ducha typu: “už bude lepšie.. už budeš doma, my prídeme z Prahy”… Moje reakcie popisujúce stav zas vždy optimistické neboli, Maťovi píšem: “Bojujem. Zlá noc.. Nevládzem. Idem ľahnúť. Idú mi ďalšie infúzie.. lepšie horšie, to kolíše.. dnes zatiaľ horší deň.. kyslík fičí 8 litrov za minútu..”. Vierke píšem: “Zlá noc. Teplota kus hore. Saturka dole. Dycham kyslík. ATB v žile. Infúzka na zníženie teploty stiekla. Snáď príde deň a bude OK.. Dnes nechci vedieť. Ťažko. Dýcham kyslík. Ráno som nedokázal rozdýchať 84. Snáď sa to teraz zlepší. Bojujem.. Dajaká trápenka dnes. Popýtal som odpojiť inf aby som išiel na záchod. To ma vyčerpá. Na to prídu merať a neviem ísť nad 83…”.

V záznamoch čítam správu: “Ja mám spolubydlu. A ťažšie doobedie bolo.” Po týždni mi pribudol spolubývajúci, trochu starší pán, z Prešova. Bola to príjemná zmena a trochu komunikácie. No nakoniec som si ho veľa neužil, lebo na druhý deň prišla zmena. Naplánovali mi vyšetrenie CT pľúc s cieľom skontrolovať, či tam nie je embólia. Bol to zaujímavý výlet do inej budovy. Taktiež povedali, že ma asi potom dajú na JIS (jednotka intenzívnej starostlivosti). Možno z toho bude samostatná príhodka. Našťastie sa ukázalo, že embólia nie je. No pľúca bez kyslíka saturovali pod 90%, s kyslíkom okolo 90% a tak sa rozhodli, že ma presúvajú. V archíve komunikácie nachádzam toto: “Vieri. Som v rici. Sanitka na 12:00.. Prečo?.. CT -> JIS.. Neblbni.. Neblbnem.. Ja sa neplaším ale spísali a zbalili veci. Pôjdeme s batôžkom.” 

A tak som opustil covid oddelenie po 8 dňoch a už som sa tu nevrátil. V archíve už vidím komunikáciu z JIS o 13:19, no to už je nová kapitola.

Je biela sobota 3. apríla. 

Zopár perličiek k oddeleniu:

- oddelenie sa postupne zaplnilo. Budova má dve časti. V dlhšej, kde bola mojom izba, je 16 pacientov. Sú na to dve sestry. V kratšej je 10 pacientov a tretia sestra. 26 ľudí je teda jedno poschodie. Vraj sú také štyri poschodia. Lekár chodí všade na všetky. Sestry nie.

 

- nefunujú zvončeky - telefón visiaci na posteli a gombík, ktorým sa volá sestra. Takže v prípade potreby smola. Ako chodiaci by som asi išiel na chodbu alebo hulákal.

 

- stalo sa, že príde doktor a pozerá, že na posteli mám pripevnené papiere s menom suseda a naopak. Zrejme rýchle ranné tornádo, keď príde kopa ľudí a každý niečo chce robiť, tak to zamenili. Sú aj piati naraz, jeden chce niečo merať (teplota, tlak, saturácia), niekto iný pripája infúzie, ďalší kto vie čo, nestíham sledovať. Na tých papieroch majú záznamy o teplote a ktovie čo ešte. Snáď ale tie nepopísali krížom krážom. 

 

- Fraxiparine - pravidelná injekcia, ktorá sa zvykne brať dlhodobo. Tu mi ju aplikovali večer. Vierka konzultovala s lekárom, že mi zmenil dávkovanie na dve denne - ráno a večer. Na to píšem Vierke, že ešte neboli, už je dosť neskoro. Pýtam a sestričky, tá hovorí, že tam je EX a že mi to vysadili. Vierke to nedá a volá lekára. Ten sa čuduje, že nič nevysadil. Tak si to nejak vykomunikujú a prichádza mi to pichnúť. 

- kontrolné RTG - po necelom týždni sa rozhodli robiť kontrolný snímok. Prišiel röntegenista s pojazdným RTG, rozbalil taký chobot, nachystal prístroj. Nemá žiadny stojan na tú platňu, ktorú osvecuje. Pýta sa, či to podržím sám. Tak ja chorý vysilený stojím smerom von na balkón chrbtom k RTG a v rukách držím obdĺžnikovú platňu veľkú asi 40x60 cm vážiacu možno 5 kg priloženú k hrudníku a on si robí snímok. No fakt dobrý statív. To musí byť kvalitka. Popri tom ma  teraz napadlo, že snímky robili raz spredu, inokedy zozadu. Kto vie či je to jedno, či to niekto predpisuje.

 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výzvy realitného trhu

Slovensko sedí na časovanej bombe. Následky pocítime všetci

Demografický problém nikto nerieši.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Pratasevič sa bojí rovnako ako ja. No niektorí vzdorujú

V bieloruských väzniciach sú aj tí, čo nepodľahli, a preto na nich svet zabudol. Ako Maryja Kalesnikavová.

Komentár Zuzany Kepplovej

U zaľudí beží boj o Matoviča (komentár)

Nie je jedno, ako sa k výsledku dostaneme, tvrdí Kolíková.


Už ste čítali?