Post Covid Príhodka #6 - JIS = Jednotka intenzívnej starostlivosti

Autor: Igor Bilák | 9.6.2021 o 10:31 | Karma článku: 7,46 | Prečítané:  1755x

Dostať sa na JIS je ako postúpiť do vyššej ligy. Nebál som sa. Vierka ma ukľudnila, že tam je len lepšia starostlivosť a chcú mi urobiť ďalšie vyšetrenia a možno tam ani nepôjdem, závisí od výsledku.

Zomlelo sa to celé rýchlo. Mladá veľmi milá pani doktorka ma objednala na vyšetrenie CT (počítačová tomografia) pľúc s možným podozrením embólie (upchatie cievy), čo by znamenalo nefunkčnosť časti pľúc. Mal som zbalené všetky veci a opustil som covidovské oddelenie. Tlačili ma na kolieskovom kresle, dýchal som kyslík. Prepojili ma na malú prenosnú bombu, ktorú som si držal na vozíku. Pani doktorka išla so mnou ako doprovod. Z budovy sme išli cez suterén po bludisku chodieb a cez podzemie sme vyšli von východom, ako z podzemného parkoviska. Tam čakala sanitka, ktorá ma previezla do neďalekého monobloku. Zadným vchodom a výťahom na oddelenie, kde sú RTG a CT. Celkom rýchlo ma zobrali dnu a nejak preložili na ich pohyblivé lôžko, ktoré sa potom zasúva do okrúhleho tunela a prístroj sníma rezy tela a vizualizuje do obrázkov, ktoré lekári analyzujú. Pichli mi aj nejakú kontrastnú látku, ktorá zvýrazní na obrázkoch, čo potrebujú. Začalo sa to hýbať a zasúvať dnu. V tom sa mi napla hadička dýchania kyslíka, ktorá ide popod nos a poza uši. Kričím “kyslík” a bum, padla fľaša na zemi vedľa lôžka, tým povolila hadičku a už som bol v tuneli. Pár príkazov cez reproduktor, dýchať, nedýchať, a už som išiel von. Preložili ma a odviezli do takej chodby vedľa, predsa coviďák, šup ho rýchlo preč. Boli so mnou aj sanitkári a pani doktorka. Pozerám, čo to má v ruke také divné - vyzeralo to ako diaľkové ovládanie k TV strčené do nejakého gumového prezervatívu - vraj telefón, prenosná stanica pevnej linky, a na ten jej dajú vedieť. Netrvalo dlho a zazvonil. Boli dvoje dverí a 5 metrov vedľa, ale covid je covid, aj takouto komunikáciou sa chránia. Výsledok bol, že nenašli embóliu. Super. Na to pani doktorka vytáča inú klapku a prišiel kľúčový telefonát - vysvetľuje, že nie je embólia, radia sa a padá rozhodnutie - privezte ho k nám aj tak, veď máme miesto. Idem na JIS. Saniťáci ma tlačia a vedľa je prechodová chodba do susednej budovy, no majú dole sanitku, tak my sa ideme obviezť dookola. Malý sightseeing sanitkou a končín v internistickom pavilóne na 5. poschodí, kde zriadili covidovskú JIS. Začína ďalšia etapa pobytu.

Uvedomujem si, že som postúpil do užších štastistík, hľadám čísla a už som len 1 z 244. Som na dvojposteľovej izbe, vedľa je spolubývajúci, ktorý dýcha cez masku na celej tvári. Veľa teda nekomunikujeme. Našťastie som pri okne a keď si sadnem, tak vidím von. Pozerám na domček patológie a myslím na lesného brata Martina, ktorý tam pracuje. Pozerám na autá, vidím striedať sa sanitky rôznych farieb. Vidím aj vtáčiky na stromoch no rozlišujeme len holuby hrivnáky, menšie vtáčiky nedokážem zaradiť. Ešte môžem a vládzem chodiť. Dajú mi bažanta, nech evidujú moč - príjem a výdaj tekutín. Obmedzujú ma len infúzie, keď mi tečú a to je dosť často. Pýtam si z domu nejaké veci, hlavne pitie. Na druhý deň mi to prinesú, musia to nechať na vrátnici a ošetrovasateľ mi to donesie. Chceme si zakývať z okna - píšem poschodie a izbu, vidím Tomiho a Vierku ako bezradne pozerajú na veľkú budovu. Podarí sa mi otvoriť okno a vládzem zakričať. Zakýveme si a odchádzajú. Je veľkonočná nedeľa.

Veľká noc prešla, vonku nasnežilo, stihlo sa roztopiť, a môj stav sa veľmi nezlepšuje. Podľa lekárov vyzerá všetko OK. Liečba je dobre nastavená, čísla sú fajn. Len neustále bojujem so saturáciou. Sú chvíle, keď aj s kyslíkom dosahujem max 89%. Jeden deň ma skúšajú polohovať na brucho, čísla sú lepšie. Ale ležať 6 hodín na bruchu je brutal. Tŕpne mi ruka. Moja kľúčna kosť po zlomenine ma trochu stále obmedzuje. Postupne menia masky na dýchanie kyslíkom, aby boli efektívnejšie. Aj susedovi vedľa menia, mám pocit, že je vždy o krok vopred a potom to príde aj na mňa. 

Rozhodnú sa zaviesť mi katéter do močového mechúra. Hadička odvádza moč do sáčka. Je to pohodlné, no úplne mi to zobralo pohyblivosť. Vlastne už aj tak nevládzem opustiť posteľ. Dostávam aj plienku. Je to ťažké si to v hlave usporiadať a prijať tento stav, ale bojujem ďalej. Maťo konzultuje moju liečbu aj v Prahe, kde má kamoša lekára na covidovskom oddelení. Zdá sa že aj podľa jeho skúseností robia maximum. Som v skupine, kde to nazval “plíživo pomaly sa zlepšujúci pacient”. No slovo zlepšujúci sa je u mňa otázne. V každom prípade sa teším, že ak to raz prejde a dám sa dokopy, tak si spolu v Prahe zabehneme, alebo aspoň niekde posedíme na káve.

Na tomto oddelení som strávil nakoniec 6 dní. Progres sa nedostavil ani napriek striedaniu polôh a postupnej výmene masiek na dýchanie. Saturácie aj s plným kyslíkom niekedy bola sotva 88%. Na konzultácie ma prišli pozrieť aj nejakí lekári z ARO. Pamätám si, že lekár dotlačil nejaký prístroj na vozíku. Videl som len na zadnej strane monitora nápis Chirana. Zaparkovali to vedľa postele, pichli do zásuvky a začali pripájať nejaké hadice na moju masku. Veľmi im to neišlo, hľadali nejaké iné redukcie. Tak točili nejakými ventilmi, radili sa tam a nakoniec to zabalil. Vtedy som sa asi prvý krát bál, že sranda naozaj končí. Bola to len taká chvíľka, čo mi preletela mysľou. Na viac mi času neostalo. Prišlo rýchle rozhodnutie presunu na ARO a to začnú iné fukoty. Bol štvrtok 8.4. - 23 dní od pozitívneho testu.

SHOW MUST GO ON.

Pár poznámok k oddeleniu:

- ak by som prirovnal predchádzajúce covid oddelenie k *** hotelu, tak covid JIS je ****. Milý personál mi pripomína mravenisko. Majú systém a každý má svoju prácu. Veľa nenahovoria, mnohí sú v skafandroch, tak ich je ťažko rozoznávať. Urobia svoje a zas odídu, ale funguje to.

- fungujú zvončeky, čo ja nevyužívam často. Ale sem tam zazvoním aj pre suseda, ktorý svoj zvonček nevie ovládať.

- lepšie oddelenie znamená aj lepšiu posteľ, hlavne madrac asi bude antidekubitový.

- pravidelne mi na deň bandážujú nohy.

- z poznámok a archívu komunikácie vidím, že som mal veľmi dobrú stravu a často som zjedol všetko.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výzvy realitného trhu

Slovensko sedí na časovanej bombe. Následky pocítime všetci

Demografický problém nikto nerieši.

Komentár Zuzany Kepplovej

U zaľudí beží boj o Matoviča (komentár)

Nie je jedno, ako sa k výsledku dostaneme, tvrdí Kolíková.


Už ste čítali?