reklama

Post Covid Príhodka #7 - Covidové ARO = Anestéziologicko-resuscitačné oddelenie

Ako si pánko myslel, že keď sa vrátil z druhého brehu, že už vyhral. Ha ha ha. Takto to nefunguje. Je ťažké popísať niečo o pobyte na oddelerní ARO, keď tam pacient väčšinu času prespí, alebo trávi v umelom spánku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Je ťažké popísať niečo o pobyte na oddelerní ARO, keď tam pacient väčšinu času prespí, alebo trávi v umelom spánku a potom ešte v delíriu blúzni. Aj moja realita bola často iná ako skutočnosť. Mnohé sme si vykonzultovali až s Vierkou dodatočne, len som kukal.

Ale po poriadku, je to môj pohľad ako si to pamätám ja. Keď zaznelo rozhodnutie o mojom presune na ARO, akoby sa svet okolo zrýchlil 10-násobne. Keď som oddelenia prirovnával k hotelom, tak ARO je *****. Séria krátkych otázok typu “máte vyberateľnú protézu.. niečo kovové na tele.. alergie.. kardiostimulátor..”.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Obrúčka - tu sa trochu pristavím. Mal som obrúčku na ruke. Nosím ju stále už takmer 31 rokov a nedávam ju dole nikdy. Sem tam sa s ňou hrám. Závisí, v akom stave mám práve prsty, niekedy sa mi podarí ju dať dole, pretočiť a vrátiť nazad, inokedy sú viac napuchnuté a nejde to. Tak som skúsil a povedal som im, nech mi dajú minútku, že to pôjde. Krúžením pomaly sa podarilo a odovzdal som ju ošetrovateľovi. Tuším som ju zazipsoval do púzdra s káblami. Trochu som sa obával, či sa nestratí. Po čase, keď už za mnou prišla Vierka, tak som sa na ňu opýtal. Dorazila šťastne domov, Vierka ju dala k svojej (ona svoju nenosí bežne, strieda prstene) a čaká ma doma. Po návrate domov nastal čas ju znova vrátiť na ruku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nazad k môjmu presunu, z ktorého si pamätám len pár minút. Fičíme s posteľou, ja ležím len v plienke a tričku - ARO znamená tričko dole. Vyzliekajú mi ho za jazdy. Len si matne pamätám jeho zelenú farbu - aj to sa nestratilo a vrátilo domov. Mám zavreté oči a vnímam len krátke vety, dohadovanie, povely. Je jasné, kto čo má robiť, kto tomu velí. Prekladajú ma na inú posteľ, lebo každé oddelenie má svoje postele. Pomedzi to riešia dávky toho, čo mi majú pichnúť. Trubky, sondy, hadičky, čo ja viem čo všetko. Hlasy utíchajú a ja zaspávam a ani netuším, že to bude na niekoľko dní. Majú na to krásne slovo intubovať a extubovať a čo sa deje medzi tým len tuším z počutia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Delírium - ide o blúznenie či vidiny, ktoré môžu byť spôsobené vysokou teplotou, chemikáliami, špeciálny druh delíria je u alkoholikov. Na oddelení ARO k tomu dochádza pri preberaní sa, keď sa rozhodnú znižovať dávky látok umožňujúcich umelý spánok. Z ich strany je to kontrolovaný proces sledovania mnohých telesných parametrov. Z mojej strany sú to útržky spomienok. V prvom rade som si myslel, že som na ARO v Košiciach. Pozeral som do sadrokartónového stropu. V mieste štvorcov so svetlami sa mi javili byť strešné okná na úrovni okolitého terénu. Videl som pár lietadiel odlietať, čo podporilo teóriu pobytu v Košiciach. Vonku nasnežilo a cez okno ma prišli pozrieť zvieratká. Chvíľu som sa snažil rozlíšiť, či sú to líšky alebo srnky. Videl som stopy áut v snehu s myšlienkou na poľovníkov, ktorí sa prevážajú na terénnych autách. V ďalšej spomienke bolo zrejme denné svetlo, krajší čistý biely strop a 30 cm pod ním lietal húf malých bielych motýľov, akoby v koridoroch rovnobežne tam a nazad. Chvíľu som už váhal, či sa mi to zdá, alebo sú ozajstné. Nevedel som sa z toho vymotať, ale boli krásne. Potom ma v mojej hlave presunuli na JIS, stále v Košiciach - zrejme zmena izby. Z postele vidím len strop a časť stien. Veľa odrazových plôch, sklenené dvere, okná, svietidlá. Zdá sa mi, že vidím o poschodie vyššie do inej izby. Jedna zo sestričiek tam má na nočnej smene frajera oblečeného komplet v čiernom, ktorý všetko fotografuje. Neskôr sa mi na strop premietajú rôzne scény vrátane ich erotiky. Premieta z foťáku nejaké videá s medveďmi z Veľkej Fatry alebo z Čertovice. Keďže nemám žiadnu komunikáciu domov, tak sa mi zdá, že chlapci z domu čosi hackli a mne sa na displeji oximetra zobrazujú rolujúce správy. Tak Maťo nachádza nejaký server či vyzdieľaný SSD disk oddelenia kde nájde moju fotku v dýchacej maske na posteli od spomínaného fotografa. Inokedy vidím v odraze okna nejaký displej s textom. Priradzujem tomu displej na košickej zástavke MHD, rozlišujem názov smeru a minúty, kedy príde autobus. Dokonca myslím na kolegu bývajúceho v Košiciach, či on ovláda miestne spoje. Ja sa za chvíľu naučím, kde všade sa môžem dostať z Rastislavovej ulice. Obludnosť týchto príbehov si je ťažko predstaviť, bolo by toho ešte dosť. Keď to všetko ustúpi, tak sa snažím niektoré veci nájsť v histórii a konzultovať s Maťom, väčšinou však nevie, o čom hovorím. Podobne som vytvoril informačný chaos aj vo firme u kolegov, fakt ma to mrzí. Neskutočné, ako sa v hlave vytvorí vlastný svet. Dostávam sa viac do reality. Keďže som v špinavej covid časti, tak personál je často v tých skafandroch, pre mňa nezapamätateľný. Ostala mi v pamäti len jedna zlatá sestrička s nezameniteľným hlasom a svojim typickým plíz, keď komandovala ošetrovateľa pri vykonávaní hygieny. Inak myslím, že na ARO nepoužívali ani plienky, len také jednorázové podložky. Človek tam leží nahý, prikrytý v super posteli s antidekubitovým matracom, ktorý sa striedavo nafukuje a mení pod telom. Ak dôjde na hygienu, tak používajú takú “aktívnu” penu. Otočia človeka na jeden bok, na druhý, nastriekajú, povytierajú a je to. Pripomínalo mi to aktívnu penu v autoumyvárke, ktorá podobne stečie a auto je z polovice čisté, stačí spláchnuť vodou. Na moč je katéter a sáčik. Na všetko majú systém.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z technického hľadiska a odbornej úrovne personálu je ARO úplne top vybavené. Mal som kanylu do žily na ruke, no aj kavál - centrálny žilový katéter zavedený niekam inam. Potom nejakú hadičku na výživu, ktorá mi išla asi do hltana. Je možné že cez nos. Ďalej na hrudi pripojenú nejakú elektródu, na prste prištipcovaný snímač saturácie, na ruke manžetu na meranie tlaku, ktoré sa pravidelne spúšťalo samé každú hodinu. Strácam sa v tom sám. Údaje z týchto všetkých snímačov svietili asi na monitore zamnou, no na ten som nevidel. Niektoré lieky do žily dávkujú automatickými pumpami, kde naprogramujú dávkovanie a pomaly to stláča striekačku aj 4 hodiny. Pospájajú hadičky a žije si to svojim životom. Ak je niekde problém, tak sa to rozpípa. Rozhodne tam nie je ticho, skôr taký ruch. Jeden by až napísal, že je to ťažké opísať, že to treba zažiť. Ale nie, radšej sa tomu vyhnite.

Z medicínskeho hľadiska ma zaintubovali a pripojili na umelú pľúcnu ventiláciu. Asi som ležal na bruchu. Neskôr po prebudení som cítil vľavo hore v ústnej dutine nejakú dieru. Na ľavom líci mám niečo ako jazvu či preležaninu. Zrejme otlačené od nejakej zavedenej trubice. Hlasivky tiež boli v trochu horšom stave, nevedel som prehĺtať. No pri záchrane života sa na takéto kozmetické detaily nepozerá. Myslím, že lekári použili úplne všetky žolíky. Bol som v tomto stave viac ako týždeň, čo som sa dozvedel až neskôr. Dokonca v správe čítam, že použili aj liek Remdesivir. Správy cez špiónov v okolí (lekári, sestričky a ich známi) hovorili o tom, že stav je zlý, dokonca neskôr veľmi zlý. Mimochodom pľúca išli na 10%. Hlavná lekárka povedala, že v liečbe urobili maximum a potrebujem aj šťastie. Vierka sa pýtala, či ma nemôže ísť navštíviť. Odpoveď “myslím, že v tomto stave by ste ho nechceli vidieť” hovorí za všetko.

Určite prišlo aj to šťastíčko. Vďaka za obrovskú podporu okolia, myšlienky, modlitby. Po cca týždni ma postupne odpojili a začal som vnímať okolie. Bol som v hlave na košickej JIS. Aj mi pripadalo divné, že počujem o viacerých pacientoch zo Širokého, o dedkovi od Starej Ľubovne. Časť personálu dochádzala skoro od Bardejova (Hertník, Raslavice). Sestrička zo Švábov, po ktorú zbehne manžel keď prší… Aj niekto spomenul, že sme v Prešove, no moju popletenú hlavu nepresvedčím. Určite som videl a možno aj navštívil pomyselný druhý breh za riekou Acherón. Aj smrť prišla blízko, no mala inú prácu. Boli sme v miestnosti traja, najprv zomrela pani zo Širokého na opačnom konci a v ten deň neskôr aj takmer 100-ročný dedko na vedľajšej posteli, ktorému už pár dní nevedeli pomôcť. On nebol covid pacient. Mne sa zrejme podarilo presvedčiť toho Charóna, aby ma zobral nazad. Možno som len nemal mincu na zaplatenie. Určite som mal to šťastie. Sestričky sa mi prihovárali, nech bojujem a moje prvé slová po prebratí vraj boli “robím, čo môžem”. Jedna sestrička mi prišla povedať, že sa manželka informovala na môj zdravotný stav a že odkazuje, že naša vnučka Vaneska prišla z Prahy k nám a tešia sa na mňa. Toto bola pre mňa neskutočná motivácia. Všetko dýchanie som podriadil tomu, že pre Vanesku to musím dokázať. Chcem ju predsa vidieť. Za chvíľu má pol roka a ešte som ju nepohladkal, nepobozkal. Často som si pri dýchaní hovoril jej meno. Počítal som v hlave, koľko nádychov dávam za minútu, hodinu, deň. Skúsil som začať rátať nádychy a vydržal som sotva do 10. Mal som plytké dýchanie s vyššou frekvenciou. Skúšal som rôzne spôsoby, striedal dýchanie nosom a ústami. Skúšal som aj maximálny výdych, že sa pľúca nadýchnu nazad podvedome. Popri tom som asi vytláčali vzduch nejak bruchom. Neskôr mi fyzioterapeut povedal, že mám preťažené výdychové svalstvo. Vytvoril som si zvláštny spôsob dýchania, pri nádychu mi neišlo brucho hore. Snažil sa mi to napraviť. Zamyslel som sa nad tým a aj som mu povedal, že v nejakej fáze boja s dýchaním som si vymyslel tento spôsob. Možno aj vďaka tomu som prežil.

Kyslík strašne vysušuje sliznice, hlavne v ústach bolo neskutočne sucho. Tak som popíjal vodu a čaj. Tep sa držal dlhodobo vyššie, cca okolo 100. Trochu som sa obával, či to nebude problém pre srdce. Robili mi aj echo vyšetrenie a vyzeralo to byť v poriadku. Pomyslenie na Vanesku ma držalo a hnalo vpred. V hlave som si predstavoval, že som na nejakej lodi, ktorá sa vracia domov do prístavu a ja to musím udýchať až tam. Potom vystúpim na breh a bude dobre. Postupne sa to zlepšovalo a po niekoľkých dňoch prišla zrazu nejaká pani doktorka a rozhodli, že je čas ma preložiť z ARO na interné oddelenie. Mal som chvíľu pocit, že ideme po vonku a budova nemocnice je ako veľká zaoceánska loď a ja som ako kapitán čo práve z lávky vystúpil na pevninu. Doktorka mi zakývala z najvyššej paluby a ja som potom skončil na covid časti interného oddelenia. Hlava bola v tom, že som nazad na správnom brehu. Je čas rýchlo ísť domov a mám to za sebou. Vôbec netušila, že telo toho nie je schopné. Ale o tom je ďalšia kapitola príbehu. Bolo 19. apríla, môj 24. deň v nemocnici. Teraz viem, že som nebol ani v polovici nemocničného pobytu. Už som nebol covid pozitívny, aj PCR test bol negatívny. Už sme teda neriešili samotný covid, ale jeho následky. Na oddelení ARO som strávil 12 dní, z toho v umelom spánku s prístrojmi možno 8 až 9. V hlave plný síl odhodlaný ísť domov, telo s nulovou energiou. Prežil som najťažšie a bojujem ďalej. 

P.S.:

Dovolím si citovať prvý odstavec z blogu pani doktorky Romanovej na ktorý som náhodou narazil. Je starší, no vystihuje aj mňa:

Je zopár pacientov, o ktorých vieme, že len vďaka úsiliu celého tímu, lekárov a sestier z ARO, pri ideálnej súhre mnohých ďalších odborníkov, ktorí s nami spolupracujú ( chirurgovia, hematológovia, rontgenológovia, biochemici a internisti....) sa vylízali, vyškriabali, ušli z druhej strany.

Igor Bilák

Igor Bilák

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  161x

Som fanúšik nových technológií a Applu. Maratónsky bežec, ktorý aj rád bicykluje, lyžuje. Venujem sa geocachingu. No to je minulosť, lebo mi ťažký Covid reštartoval život. Učím sa chodiť a verím, že sa vrátim do pôvodného stavu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu