reklama

Post Covid Príhodka #8 - Jedna noc na internom => čisté ARO

Po preložení z covidovského ARO na interné oddelenie som už mal vidinu domova, no skončilo to inak. Táto noc bola nejaký omyl a po komplikácií som skončil na čistom ARO.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ležal som na covidovskom ARO. Vopred upozorňujem, že môj pohľad sa môže odlišovať od skutočnosti, lebo vplyv rôznych chemikálií použitých na uvedenie do umelého spánku a následné preberanie sa môže naťahovať aj týždeň. V stave môjho vnímania okolia sa skutočnosť striedala s výmyslami. Prišla nejaká cudzia pani doktorka, ktorá sa predstavila a povedala, že je z internej JIS a že budem preložený tam. Interná JIS? Sestrička a ošetrovateľ to komentovali, že pôjdem na interné oddelenie. Čakali sme aspoň hodinu. Tu som sa cítil ako kapitán, ktorý sa vrátil z dlhej plavby. Prežil to a ide domov. Hlava si myslela, že vyhrala boj nad covidom. Telo už bez covidu, no zničené a bez energie, musí bojovať s následkami, no hlava si to zatiaľ neuvedomuje. V tom príde pokyn na preloženie, povedali číslo izby. Bolo to v špinavej covid časti interného oddelenia. Ošetrovateľ ma viezol bludiskom chodieb a výťahom hore. Znova nasledovalo preloženie na novú posteľ - horšie oddelenie, horšia posteľ. Dotlačili ma do jednoposteľovej izby, dvihli po bokoch ohrádky. Pýtal som mladú sestričku, nech mi jednu stranu nechá dole - “ta ja nepujdzem do basy, ked še vam daco stane”. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Myslím, že tu vznikla nejaká komunikačná chyba, alebo ich videnie mojej reality nebolo kompatibilné s mojim chápaním. Prišla jedna lekárka, potom iná, ale nebol som z nich múdry. Mal som pocit ako by ma uniesli na toto oddelenie, lebo chcú oni vykazovať výkony a liečivá a len preto si ma chcú nechať a nepustia ma domov. Prvý krát som mal pocit, že personál je hrozný. Zazvonil som na sestričku, prišla odmeraná staršia pani - “čo zvoníte, doktor ešte píše, potom príde”. Po čase prišiel mladý doktor. Vraj sme sa videli možno na príjmovej ambulancii. Nezapamätal som si meno, potreboval by som zoznam všetkých aristov či internistov. Chcel som, nech mi dá aspoň von katéter a zavolá ošetrovateľa, ktorí ma zoberie do kúpeľky, alebo k oknu pozrieť von. Nejak to zahral o autu - “necháme ešte do zajtra aby sme videli koľko močíte”. Interne som ho volal Mengele a predstavoval som si, ako mi do kyslíka niečo primiešava a robí pokusy a to ma desilo. Pozeral som do stropu a požiarný snímač sa otáčal, myslel som si, že tam má kameru a sleduje ma. Chcel som sa dostať cez medzeru ohrádky, že pôjdem do kúpeľne hoci po štyroch. No v hlave som sa odhodlával hodinu. Telo nebolo schopné sa pohnúť ani o pár centimetrov. Problém presúvania medzi oddeleniami je aj v tom, že človek sa nenaje. Z jedného oddelenia odíde a na druhom ešte nemá stravu. Tak mi večer doniesli zemiaky s acidofilným mliekom, ktoré boli dosť studené. Normálne by sa mi to hnusilo, ale hlad vyhral. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Pozitívnou stránkou zmeny oddelenia bolo, že mi doniesli moje veci. Myslel som si, že som popýtal sestričku na ARO napísať Vierke smsku s číslom izby. Ale vraj to vedela, keď volala kvôli informáciám o mojom zdravotnom stave. Maťko mi priviezol veci, odovzdal na vrátnici a dostali sa ku mne. Najprv som vybral mobil. Moja hlava bola nastavená, že to mám pomaly za sebou a za chvíľu som doma. Zavolal som Maťkovi, poďakoval za veci. Ešte bol v aute, tak som zavolal FaceTime videohovor Vierke plný eufórie. Mali sme aj návštevu a všetci sa tešili. Chcel som vidieť hlavne Vanesku, bola v kočíku s Luckou na balkóne. Čudné je, že tie hovory nevidím v zozname histórie, pričom mám potvrdené z druhej strany, že sa naozaj uskutočnili. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišiel večer, ktorý nebol ľahký. V hlave som kombinoval, ako sa dostať aspoň na chvíľu domov. Zavolať si Bolt? No na posteli som sa nevedel pohnúť. Dali mi diaľkový ovládač a pozeral som film a driemal pomedzi to. Ostali mi útržky v hlave a teraz doma som pozrel v archíve - bol to film Púštny kvet.

Obrázok blogu

Nevedel som vypnúť televízor Grundig s nemeckým ovládačom. Prepol som ho do nejakého režimu rádia a stiahol hlasitosť, aby čo najmenej svietila obrazovka. Zjavila sa sestrička a ani ona to nezvládla. Podarilo sa to neskôr v noci vypnúť inej šetričke. 

Snažil som sa zistiť, čo mi dávajú za lieky, injekcie, infúzie. Sestrička len odvrkla, že ona nevie. O to sa stará kolegyňa. Snažil som sa odfotiť infúziu, no v slabých svetelných podmienkach a v mojom stave to bolo dosť nad moje sily. Až doma som tie fotografické pokusy pretriedil a prečítal som Biseptol. Predtým som to nikde nezaevidoval. Je možné, že mi to nasadili ešte na ARO, alebo to zmenil ten doktor Mengele. Teraz už na tom nezáleží, ale tam ma to štvalo, že sa so mnou nik nebaví. Prišla chvíľa, že som mal buď nejakú tekutinu alebo nejakú divnú chuť v ústach a potreboval som to vypľuť. Uzavretý v ohrádke som sa teda len nahor nabok a vypľul to vedľa postele na podlahu. Je možné, že aj dva krát. Keď na to prišla sestrička, tak znova vypenila - to čo ste sa tu vyzvracali? Tak som sa jej pokúsil vysvetliť, či nepochopí môj stav. Niekde predtým na inom oddelení som mal emitnú misku po ruke a nejakú buničinu alebo papierové servítky. No s hlúposťou a neochotou sa ťažko bojuje. Na druhej strane musím ich aj pochváliť. Plienku mi vymenili ochotne a v pohode. Kyslík som mal veľmi málo, čo bola si chyba. Sem tam po mne kričala, že si ho mám dať. Nejak som zaspal, noc prešla a zrazu bolo ráno. Prišla iná spiaca krásavica bez emócií, čo veľmi nereaguje ani na pozdrav. Porobila odbery krvi. Veľmi sa jej nedarilo napichnúť žilu, tak potrebovala viac pokusov. Nakoniec to dala. Čosi sa mi marí, že prišla aj hygienická rýchla rota, ktorá ma poutierala mokrou handričkou, vymenila spotené tričko, narovnala plachty, pretrepala vankúš, prípadne vymenila plienku ak bolo treba. No zdá sa mi, že to už bolo súčasťou môjho covid príbehu, ktorý sa mi celý premietal v hlave. Išlo to ako film, farebný, ozvučený. Nevedel som sa toho zbaviť. Popri tom som mal v hlave pripravené ako budem vyjednávať s doktorom, nech ma pustí domov. Veď keď mám len poriadne jesť, tak doma to isto zvládneme lepšie ako v nemocnici. No tak mi začala v hlave bežať druhá časť príbehu. Tlačili ma na posteli po vonku po nejakom lesnom chodníčku po úbočí kopca. Pripomínalo mi to singletrack Salamander po zelenej značke v Podhradíku. Počas toho imaginárneho filmu mi v hlave došlo, že byť po covide neznamená víťazstvo, ale začiatok inej ťažkej cesty. Dochádza k negatívnej bilancii, kde príjem živín môže byť menší ako na strane výdaja, napríklad v dôsledku hnačiek. Telo ťahá nazhromaždené rezervy a chradne. Je nutné dostať telo do pozitívnej bilancie, zvýšiť príjem potravy a zároveň vyriešiť hnačky. V týcho myšlienkach sme obišli kopček dookola a skončil som zrazu v budove interného odelenia. Pri posteli stála zástupkyňa primára Majka a starší skúsený doktor, ktorý pôsobil veľmi dôveryhodne. Dohadovali sa, že by bolo dobre ma pripojiť na nejaké prístroje, aby lepšie monitorovali môj stav. Oni to nemajú, tak navrhoval presun na nejaké ARO “k Rišovi”, len sa obávali, že to je len na covidovskom. Tak sa ma pýtali, či súhlasím. Ja som len posunkom 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

ukázal Majke, nech volá Vierke, že ona tomu bude viac rozumieť a rozhodnú sa. Zavolali jej a povedali, nech príde osobne. Prišla. Videli sme sa po prvvý krát po troch týždňoch. Ja vysušený biedak bez energie, asi to nebol dobrý pohľad. Po chvíli som ju už posielal preč, nech sa radšej ešte zastaví za Majkou. Tak si len pamätám útržky ďalšieho filmu, najprv chodby a výťahy a tak ma tlačili po vonku z nemocnice von a uličkou okolo železničnej trate niekde k čiernemu mostu, na ARO. Počúval som už známe krátke pokyny a komunikáciu medzi aristami. Tí si už robili svoje a ja som po chvíli upadol do umelého spánku. 

Znova pripomínam, že to celé je spleť mojich spomienok, skutočnosť poprepletaná mojimi výmyslami, či halucináciami. Niekde ani ja nedokážem rozlíšiť, čo je čo. Aj preto som neskôr prechádzal archív v správach, volaniach či fotografiách. Myslím, že táto jedna noc bola nejakým omylom a možno aj kľúčovým zlomom v mojom ďalšom liečení. Čosi sa tu stalo a ja som druhý krát skončil na ARO. No o tom bude niektorá z nasledujúcich príhodiek.

Igor Bilák

Igor Bilák

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  161x

Som fanúšik nových technológií a Applu. Maratónsky bežec, ktorý aj rád bicykluje, lyžuje. Venujem sa geocachingu. No to je minulosť, lebo mi ťažký Covid reštartoval život. Učím sa chodiť a verím, že sa vrátim do pôvodného stavu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu